SK/Prabhupada 0490 - V lone matky vo vzduchotesných podmienkach po dobu toľkých mesiacov
Lecture on BG 2.14 -- Germany, June 21, 1974
V predcházajúcom verši bolo vysvetlené dehino 'smin yathā dehe kaumāraṁ yauvanaṁ jarā: (BG 2.13) "Prechádzame z jedného tela do druhého." "Tak, ako vtelená duša súvisle prechádza z detstva do mladosti." Rovnako prechádzame tiež v týmto telom a prijímeme iné telo. Teraz otázka šťastia a nešťastia. Šťastie a nešťastie - podľa tela. Veľmi bohatý muž je umiestnený pohodlnejšie. Spoločná bolesť a nešťastie, to je všeobecné. Čo je spoločné? Janma-mṛtyu-jarā-vyādhi-duḥkha-doṣānudarśanam (BG 13.9). Či príjmeme zrodenie psa, alebo kráľa nešťastie bude rovnaké. Nie je v tom rozdiel, pretože pes musí byť v matkinom lone, v podmienkach bez vzduchu mnoho mesiacov a človek či už to je kráľ, alebo čokoľvek, tiež podstupuje toto súženie. V tom nie je výnimka. Tým že prijímame zrodenie v kráľovskej rodine to neznamená, že keď zotrvávame stlačený v lone matky, tak je utrpenia menej a pretože prijíma zrodenie z lone psej matky, tak je obrovské. Nie. To je rovnaké. Podobne v čase smrti...v čase smrti je to veľká bolesť. Je taká silná, že človek musí opustiť telo. Ako niekto, koho nešťastie je také veľké, že spácha samovraždu. Nemôže to tolerovať:"Končím s týmto telom."
Nikto nechce opustiť toto telo, ale utrpenie je tak silné, že je nútený opustiť telo. To sa nazýva smrť. V Bhagavad-gíté nájdete mṛtyuḥ sarva-haraś ca aham. Krišna hovorí:"Ja som smrť." A čo znamená smrť? Smrť znamená - zoberiem mu všetko. Koniec. Zoberiem mu telo, spoločníkov, jeho krajinu, jeho spoločnosť, jeho bankový účet a všetko skončí. Sarva-haraḥ. Sarva znamená všetko. Každý sa snaží, aby mu narástlo veľké bankové konto a veľký dom, veľká rodina, veľké auto... Ale so smrťou všetko končí. To je obrovské nešťastie. Niekto niekedy plače. V čase smrti môžete vidieť ako, v kóme, jeho oči, mu vychádzajú slzy. Myslí si:" Vytvoril som tak veľa vecí k pohodlnému životu a teraz strácam všetko." Obrovské nešťastie. V Alahabáde poznám jedného priateľa. Je to veľmi bohatý človek. Mal 54 rokov. Plačúc žiadal doktora: "Doktora, môžete mi dať aspoň štyri roky života? Mám plán. Chcem ho dokončiť." Čo môže doktor robiť? "To nie je možné pane. Musíte odísť." Ale títo blázniví ľudia nevedia. Ale my to musíme tolerovať. Musíme to tolerovať. Tu sa radí, že: "Pretože ste dostali toto materiálne telo, musíte tolerovať žiť v lone matky." Potom výjdete von. Potom nemôžete hovoriť. Predpokladajme, že som malé dieťa a štípe ma nejaký chrobák. Nemôžem povedať: "Mami", pretože v tom čase nemôžem rozprávať, "niečo ma štípe na chrbte." Plačem a matka si myslí: "Dieťa je hladné. Dám mu mlieko." (smiech) Iba sa pozrite ako to...Chcem niečo a dostávam niečo iné. To je fakt. Prečo dieťa plače? Cíti sa nepríjemne. Potom takto rastiem. A nechcem ísť do školy. Som nútený ísť do školy. Áno. Bol som taký. (smiech) Nikdy som nechcel ísť do školy. A môj otec bol veľmi láskavý. "To je v poriadku. Prečo nechceš ísť do školy?" Povedal som: "Pôjdem zajtra." "V poriadku." Ale moja mama bola veľmi dôkladná. Možno ak by moja mama bola menej striktná, tak by som nedostal žiadne vzdelanie. Môj otec bol veľmi zhovievavý. Ona ma zvykla nútiť. Jeden človek ma zvykol brať do školy. V skutočnosti deti nechcú ísť do školy. Chcú sa hrať. Proti detskej vôli musia ísť do školy. Potom je skúška, nielen chodenie do školy.