SK/BG 2.56

Bhagavad-gītā — taká, aká je - KAPITOLA DRUHÁ: Zhrnutie obsahu Bhagavad-gīty

BG 2.55 - BG 2.57

Śrī Śrīmad A.C. Bhaktivedanta Swami Prabhupāda

VERŠ 56

दुःखेष्वनुद्विग्नमनाः सुखेषु विगतस्पृहः ।

वीतरागभयक्रोधः स्थितधीर्मुनिरुच्यते ॥५६॥

duḥkheṣv anudvigna-manāḥ

sukheṣu vigata-spṛhaḥ

vīta-rāga-bhaya-krodhaḥ

sthita-dhīr munir ucyate

SYNONYMÁ

duḥkheṣu — v trojakom utrpení; anudvigna-manāḥ — bez toho, že by mal rozrušenú myseľ; sukheṣu — v šťastí; vigata-spṛhaḥ — nezaujímajúc sa; vīta — zbavený; rāga — záľuby; bhaya — strachu; krodhaḥ — hnevu; sthita-dhīḥ — ten, ktorého myseľ je stála; muniḥ — mudrc; ucyate — nazýva sa.

PREKLAD

Kto napriek trojakému utrpeniu zostáva pokojný, kto sa nedá strhnúť šťastím a zbavil sa záľub, strachu a hnevu, je svätcom vyrovnanej mysle.

VÝZNAM

Slovo muni označuje človeka, ktorý dokáže sústrediť svoju myseľ na rôzne námety bez toho, že by došiel k nejakému skutočnému riešeniu. Každý muni má svoj vlastný názor, s akým sa pozerá na vec, a ak sa niektorý muni neodlišuje svojím názorom od iných, potom sa v pravom zmysle slova nemôže nazývať munim (na cāsāv ṛṣir yasya mataṁ na bhinnam; Mahābhārata, Vana-parva 313.117). Ale sthita-dhīr muni, o ktorom sa tu Kṛṣṇa zmieňuje, sa líši od obyčajného muniho tým, že je vždy pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu, lebo prekročil štádium intelektuálneho hĺbania a došiel k záveru, že Śrī Kṛṣṇa, Vāsudeva, je všetko (vāsudevaḥ sarvam iti sa mahātmā su-durlabhaḥ). Preto sa nazýva svätcom ustálenej mysle (praśānta-niḥśeṣa-mano-rathāntara; Stotra-ratna 43). Takého človeka, ktorého myseľ je celkom pohrúžená v myšlienkach na Kṛṣṇu, neznepokojujú tri druhy hmotného utrpenia, lebo ich prijíma ako Božiu milosť. Keďže si je vedomý svojich predchádzajúcich priestupkov, považuje sa za hodného väčších utrpení a chápe, že jeho utrpenie bolo Pánovou milosťou znížené na minimum. Podobne, keď je šťastný, nepovažuje sa za hodného takého šťastia, lebo si uvedomuje, že v tomto priaznivom postavení, ktoré mu umožňuje lepšie slúžiť Bohu, sa nachádza len vďaka Pánovej milosti. Vo svojej láskyplnej službe je vždy nebojácny, činorodý a nič nerobí so záľubou alebo s nevôľou. Záľubou sa rozumie plnenie si povinností pre vlastné zmyslové uspokojenie, no počas neprítomnosti zmyslového pôžitku sa dostaví nevôľa. Ten však, ktorého myšlienky sú neprestajne pohrúžené v myšlienkach na Kṛṣṇu, necíti ani pripútanosť, ani nevôľu, pretože svoj život zasvätil službe Bohu. Následkom toho sa nenahnevá, keď jeho snaha nie je úspešná, a zostáva nezlomný vo svojom úsilí.

BG 2.55 - BG 2.57