SK/BG 16.1-3

Bhagavad-gītā — taká, aká je - KAPITOLA ŠESTNÁSTA: Božské a démonské povahy

BG 15.20 - BG 16.4

Śrī Śrīmad A.C. Bhaktivedanta Swami Prabhupāda

VERŠ 1-3

श्रीभगवानुवाच ।

अभयं सत्त्वसंशुद्धिर्ज्ञानयोगव्यवस्थितिः ।

दानं दमश्च यज्ञश्च स्वाध्यायस्तप आर्जवम् ॥१॥

अहिंसा सत्यमक्रोधस्त्यागः शान्तिरपैशुनम् ।

दया भूतेष्वलोलुप्त्वं मार्दवं ह्रीरचापलम् ॥२॥

तेजः क्षमा धृतिः शौचमद्रोहो नातिमानिता ।

भवन्ति सम्पदं दैवीमभिजातस्य भारत ॥३॥

śrī-bhagavān uvāca

abhayaṁ sattva-saṁśuddhir

jñāna-yoga-vyavasthitiḥ

dānaṁ damaś ca yajñaś ca

svādhyāyas tapa ārjavam

ahiṁsā satyam akrodhas

tyāgaḥ śāntir apaiśunam

dayā bhūteṣv aloluptvaṁ

mārdavaṁ hrīr acāpalam

tejaḥ kṣamā dhṛtiḥ śaucam

adroho nāti-mānitā

bhavanti sampadaṁ daivīm

abhijātasya bhārata

SYNONYMÁ

śrī-bhagavān uvāca — Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol; abhayam — nebojácnosť; sattva-saṁśuddhiḥ — očista bytia; jñāna — v poznaní; yoga — spojenie s; vyavasthitiḥ — postavenie; dānam — dobročinnosť; damaḥ — ovládanie mysle; ca — a; yajñaḥ — konanie obetí; ca — a; svādhyāyaḥ — štúdium vedskej literatúry; tapaḥ — sebaovládanie; ārjavam — prostota; ahiṁsā — nenásilie; satyam — pravdovravnosť; akrodhaḥ — nehnevlivosť; tyāgaḥ — odriekanie; śāntiḥ — vnútorný pokoj; apaiśunam — nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých; dayā — súcit; bhūteṣu — k všetkým živým tvorom; aloluptvam — nechamtivosť; mārdavam — miernosť; hrīḥ — skromnosť; acāpalam — pevná odhodlanosť; tejaḥ — sila; kṣamā — schopnosť odpúšťať; dhṛtiḥ — odvaha; śaucam — čistota; adrohaḥ — nezávislosť; na — nie; ati-mānitā — očakávanie pôct; bhavanti — sú; sampadam — vlastnosti; daivīm — transcendentálnej povahy; abhijātasya — toho, kto je zrodený; bhārata — ó, potomok Bharatov.

PREKLAD

Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Nebojácnosť, očista bytia, pestovanie duchovného poznania, dobročinnosť, nenásilie, pravdovravnosť, nehnevlivosť, odriekanie, vnútorný pokoj, nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých, súcit so všetkými živými tvormi, nechamtivosť, striedmosť, skromnosť, pevná odhodlanosť, sila, schopnosť odpúšťať, odvaha, čistotnosť, nezávislosť a neočakávanie pôct — to sú transcendentálne vlastnosti, ktorými sa vyznačujú zbožní ľudia s božskou povahou, ó, potomok Bharatov.

VÝZNAM

Na začiatku pätnástej kapitoly bolo vysvetlené podobenstvo o posvätnom banyanovníku, ktorý symbolizuje tento materiálny svet. Jeho vedľajšie korene boli prirovnané k užitočným a škodlivým činom živých bytostí. V deviatej kapitole bolo vysvetlené, kto je deva, zbožný človek, a kto je asura, bezbožný človek alebo démon. Podľa Ved sú činy v kvalite dobra prospešné pre pokrok na ceste vyslobodenia. Nazývajú sa daivī prakṛti a sú svojou povahou transcendentálne. Tí, ktorí sa nachádzajú v transcendentálnej prirodzenosti, robia pokrok na ceste vyslobodenia. No pre tých, ktorí zostávajú v kvalite vášne a nevedomosti, to nie je možné. Buď sú nútení zostať ako ľudia v hmotnom svete, alebo zostupujú do ríše zvierat, ba dokonca aj do nižších životných foriem. V šestnástej kapitole popisuje Śrī Kṛṣṇa transcendentálne a démonské povahy, ich príslušné vlastnosti a ich klady a zápory.

Slovo abhijātasya sa vzťahuje na človeka zrodeného s transcendentálnymi alebo božskými vlastnosťami a je veľmi dôležité. Splodenie dieťaťa v zbožnej atmosfére sa vo vedskych písmach nazýva garbhādhāna-saṁskāra. Ak chcú mať rodičia dieťa so zbožnými vlastnosťami, musia sa riadiť desiatimi zásadami určenými pre civilizovaný ľudský život. V Bhagavad-gīte bolo vysvetlené, že pohlavný život určený na plodenie dobrých detí je samotný Kṛṣṇa. Pohlavný styk sa sám o sebe nezavrhuje, ak je v súlade so zásadami vedomia Kṛṣṇu. L̍udia vedomí si Kṛṣṇu by nemali plodiť deti ako mačky a psy, ale tak, aby sa po narodení mohli venovať vedomiu Kṛṣṇu. To by malo byť výsadou detí, ktorých otec a matka sú Kṛṣṇovi oddaní.

Varṇāśrama-dharma je spoločenské zriadenie, ktoré delí spoločnosť na štyri životné štádia a na štyri triedy alebo kasty. Toto rozdelenie sa nezakladá na zrodení jednotlivca, ale na jeho vlastnostiach a vzdelaní a jeho cieľom je udržovať mier a blahobyt v spoločnosti. Vyššie uvedené vlastnosti sú transcendentálne, to znamená, že pomáhajú jednotlivcovi v pokroku v duchovnom chápaní, pomocou ktorého sa môže vyslobodiť z hmotného sveta.

Vo varṇāśramskej spoločnosti sa sannyāsī čiže človek v životnom štádiu odriekania považuje za duchovného učiteľa všetkých sociálnych tried a stavov. Brāhmaṇa je považovaný za duchovného učiteľa troch spoločenských tried, menovito kṣatriyov, vaiśyov a śūdrov, no sannyāsī, ktorý stojí na najvyššom stupienku v spoločnosti, je považovaný aj za duchovného učiteľa brāhmaṇov. Prvou vlastnosťou sannyāsīna je nebojácnosť. Keďže sannyāsī musí byť pripravený čeliť všetkému sám a nemôže sa spoliehať na pomoc alebo podporu druhých, musí závisieť iba na milosti Najvyššej Božskej Osobnosti. Ak má strach a myslí si: „Kto sa o mňa postará, keď sa vzdám všetkých záväzkov?“, potom by nemal prijímať životný stav odriekania, sannyāsa. Človek musí byť stopercentne presvedčený, že Kṛṣṇa alebo Najvyššia Božská Osobnosť v ňom neustále prebýva vo Svojej lokalizovanej podobe ako Paramātmā a že vidí a vie všetko, čo človek zamýšľa. Musí si byť teda istý, že Kṛṣṇa vo Svojej podobe Paramātmy sa dokonale postará o dušu, ktorá sa Mu odovzdá. Človek by si mal myslieť: „Nikdy nebudem sám. Aj keby som býval v tých najtemnejších končinách, Kṛṣṇa je neustále so mnou a vždy mi poskytne Svoju ochranu.“ Také presvedčenie sa nazýva abhayam, nebojácnosť, a pre človeka v stave odriekania je absolútne nevyhnutné.

Ďalším bodom je očista bytia. Existuje mnoho očistných zásad, predpisov a pravidiel, podľa ktorých sa musí sannyāsī riadiť. Najdôležitejším zo všetkých je pre sannyāsīna prísny zákaz dôverného kontaktu so ženami. Je mu dokonca zakázané čo i len hovoriť so ženou osamote. Śrī Caitanya Mahāprabhu bol ideálny sannyāsī. Keď žil v Purī, nesmeli sa k Nemu Jeho žiačky ani len priblížiť. Poradili im, aby Mu prejavovali úctu poklonou zo vzdialenejšieho miesta. To nie je známka nejakej nenávisti voči ženám. Je to obmedzenie dané sannyāsīnom, aby sa vyvarovali dôverného styku so ženami. Je nevyhnutné, aby sa človek riadil zásadami, ktoré platia pre jeho životný rád, ak chce očistiť svoju existenciu. Sannyāsī má prísne zakázaný akýkoľvek bližší vzťah so ženami a práve tak má zakázané vlastniť akékoľvek bohatstvo pre svoj vlastný zmyslový pôžitok. Śrī Caitanya Mahāprabhu bol ideálny sannyāsī a z Jeho života sa dozvedáme, že čo sa týka vzťahu k ženám, bol neobyčajne prísny. Hoci je prijímaný ako najliberálnejšia inkarnácia Boha, ktorá prijíma aj tie najpokleslejšie duše, On sám sa dôsledne riadil pravidlami a predpismi určenými pre sannyāsīna. Choṭa Haridāsa, jeden z Caitanyových najbližších žiakov, sa raz žiadostivo obzrel za jednou ženou a Śrī Caitanya bol taký prísny, že ho ihneď vylúčil zo skupiny Svojich blízkych nasledovateľov. Pán Caitanya povedal: „Pre sannyāsīna, alebo pre toho, kto sa snaží vyslobodiť z pút hmotnej prírody a povýšiť sa na duchovnú úroveň, vrátiť sa späť k Bohu, je pohľad na hmotné veci alebo na ženy s myšlienkou zmyslového pôžitku zavrhnutiahodný. Ten, kto pociťuje také nedovolené túžby, by urobil lepšie, keby spáchal samovraždu, než aby mal pôžitok zo zmyslových predmetov čo i len na úrovni svojej mysle, nehovoriac o priamom užívaní si.“ Toto je niekoľko očistných pravidiel.

Jñāna-yoga-vyavasthiti znamená kultiváciu poznania. Úlohou sannyāsīna je šíriť poznanie hospodárom a všetkým tým, ktorí zabudli, že zmyslom života je duchovný pokrok. Sannyāsī chodí pod zámienkou žobrania od dverí k dverám, ale to neznamená, že je žobrák. Skromnosť je ďalšou vlastnosťou pravých transcendentalistov, a práve zo skromnosti chodí sannyāsī od dverí k dverám. Nie aby dostával milodary, ale preto, aby sa stretával s hospodármi a prebudil ich vedomie Kṛṣṇu. To je povinnosťou sannyāsīna. Ak je dostatočne pokročilý a dostal pokyny od svojho duchovného učiteľa, mal by pomocou logických argumentov šíriť vedu o Kṛṣṇovi. Ale ak nie je natoľko pokročilý, nemal by vstúpiť do životného štádia odriekania. Ak sa stal niekto sannyāsīnom bez toho, aby mal dostatočné poznanie, mal by sa plne oddať načúvaniu slovám pravého duchovného učiteľa, aby ho získal. Sannyāsī alebo človek v stave odriekania musí mať tieto vlastnosti: abhaya — nebojácnosť, sattva-saṁśuddhi — čistota a jñāna-yoga — poznanie.

Dāna znamená štedrosť, dobročinnosť. Byť štedrý, sa vyžaduje od hospodárov. Hospodár si zarába na živobytie poctivou prácou a polovicu svojho zárobku by mal použiť na šírenie vedomia Kṛṣṇu po celom svete. Mal by teda podporovať organizácie, ktoré boli založené pre tento účel. Je dôležité, aby boli obdarovávané pravé osoby. Jestvujú totiž tri druhy dobročinnosti: dobročinnosť v kvalite dobra, vášne a nevedomosti. V písmach sa odporúča dobročinnosť v kvalite dobra, zatiaľ čo takzvaná „dobročinnosť“ v kvalite vášne a nevedomosti sa neodporúča, pretože by to bolo iba zbytočné mrhanie peniazmi. Mali by sme byť štedrí k šíreniu vedomia Kṛṣṇu po celom svete — to je dobročinnosť v kvalite dobra.

Dama — sebaovládanie. Toto je dôležitá vlastnosť nielen pre všetky duchovné rády, ale tiež pre hospodárov. Aj keď je hospodár ženatý, nemal by svoje zmysly zbytočne zamestnávať v pohlavnom živote. Usmernenia platia pre hospodárov aj v tejto oblasti. Jediným účelom pohlavného života je plodenie detí. Ak nechce mať človek deti, mal by sa pohlavného života zriecť. V dnešnej modernej spoločnosti sa používajú antikoncepčné prostriedky a ešte ďaleko horšie spôsoby, ako sa zbaviť zodpovednosti za dieťa. Také činy nie sú transcendentálne, ale démonské. Ak chce niekto pokročiť v duchovnom živote, musí sa ovládať v sexuálnom živote, aj keď je trebárs ženatý, a zrieknuť sa pohlavného života, ktorý nevedie k plodeniu detí vo vedomí Kṛṣṇu. Ak niekto dokáže plodiť deti, ktoré si budú vedomé Kṛṣṇu, môže ich mať hoci stovky, no nemal by holdovať sexu iba kvôli zmyslovému pôžitku.

Yajña — obeť si vyžaduje veľa peňazí, a preto ju majú vykonávať hospodári. Ostatné tri životné rády, menovito brahmacārīni, vānaprasthovia a sannyāsīni, peniaze nemajú a žijú z almužien. Vykonávanie rôznych obetí je preto úlohou gṛhasthov, hospodárov. Podľa vedskych písiem treba vykonávať obeť zvanú agni-hotra, no táto obeť je taká nákladná, že ju v dnešných časoch nemôže vykonávať nijaký hospodár. Najlepšia obeť predpísaná pre tento vek je saṅkīrtaṇa-yajña, alebo spievanie Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. To je najlepšia a najlacnejšia obeť, ktorú môže vykonávať každý a mať z nej prospech. Takže tieto tri činnosti — dobročinnosť, sebaovládanie a vykonávanie obetí — sú určené pre hospodárov.

Svādhyāya — štúdium Ved je určené pre rád brahmacarya, študentský život. Brahmacārīni sa nesmú stýkať so ženami, musia žiť v celibáte, plne sa venovať štúdiu Ved a pestovať duchovné poznanie. To sa nazýva svādhyāya.

Tapas — sebaovládanie. Je veľmi žiadúce pre brahmacārīna a obzvlášť pre človeka v životnom štádiu vānaprastha. Nikto by nemal zostať gṛhasthom naveky. Mali by sme si uvedomiť, že život má štyri štádiá: brahmacarya, gṛhastha, vānaprastha a sannyāsa. Na konci životného štádia gṛhasthu by mal človek odísť do ústrania. V živote trvajúcom sto rokov by sme mali dvadsaťpäť rokov stráviť ako študenti, dvadsaťpäť ako hospodári, dvadsaťpäť v ústraní a zvyšok v odriekaní. To sú náboženské predpisy Ved. Muž, ktorý sa na konci životného štádia hospodára uchýli do ústrania, musí ovládať svoje telo, myseľ a jazyk. To je tapasya. Varṇāśramská spoločnosť je určená pre tapasyu. Bez sebaovládania nemôže nijaká ľudská bytosť dosiahnuť oslobodenie. Teóriu, že odriekanie nie je nutné, že človek môže pokračovať v špekulovaní a všetko bude v poriadku, neodporúčajú ani Vedy, ani Bhagavad-gītā. Takéto teórie šíria iba senzáciechtiví spiritualisti, ktorí sa snažia získať mnoho prívržencov. Akonáhle totiž príde na príkazy, zákazy a pravidlá, strácajú ľudia záujem, a preto tí, čo pod rúškom náboženstva verbujú nových prívržencov, nevyžadujú zrieknutie sa zmyslového pôžitku a ani oni sami nebývajú dvakrát zdržanliví. Vedy také chovanie neschvaľujú.

Čo sa týka brāhmanskej vlastnosti ārjavam (prostota), človek sa musí riadiť zásadou jednoduchého života vo všetkých životných stavoch, či už ako brahmacārī, gṛhastha, vānaprastha alebo sannyāsī. Mal by byť prostý a priamy vo svojom konaní.

Ahiṁsā znamená, že nik by nemal brániť v životnej ceste inej živej bytosti. Bolo by chybné myslieť si, že na zabíjaní zvierat nie je nič zlé, keďže duša neumiera spolu s telom. L̍udia majú dnes vo zvyku konzumovať zvieratá, hoci je dostatok obilia, ovocia a mlieka. Nie je nutné zabíjať zvieratá. To je príkaz pre všetkých. V prípade krajnej núdze môžeme zabiť zviera, ale predtým ho musíme obetovať. Tí však, ktorí chcú uspieť v duchovnom živote by za žiadnych okolností nemali páchať násilie na zvieratách. Existuje predsa toľko iných druhov potravy. Skutočné nenásilie znamená nebrániť nijakej bytosti v jej evolučnom cykle. Zvieratá prechádzajú evolučným cyklom a transmigrujú z jednej živočíšnej formy do druhej. Ak je teda nejaké zviera predčasne zabité, jeho pokrok sa zastaví. Musí sa ešte raz vrátiť do tej istej životnej formy, aby naplnilo zostávajúcu časť vymedzeného času, prv ako sa bude môcť povýšiť do iného životného druhu. Preto by sme nemali brániť evolučnému cyklu zvierat len kvôli uspokojeniu našich chuťových buniek. Tomu sa hovorí ahiṁsā.

Satyam — pravdivosť znamená, že človek nemá z osobných dôvodov prekrúcať pravdu. Vo vedskych písmach je mnoho ťažko pochopiteľných pasáží a ich zmyslu sa preto musíme naučiť od pravého duchovného učiteľa. To je spôsob, akým sa chápu Vedy. Śruti znamená načúvať autorite. Nikto by si nemal vytvárať vlastný výklad, vyhovujúci jeho osobným zámerom. Existuje mnoho komentárov Bhagavad-gīty, ktoré zastierajú pôvodný text. Musí byť vyložený pravý zmysel slova a tomu sa môže človek naučiť od pravého duchovného učiteľa.

Akrodha znamená ovládnutie hnevu. Aj keď je človek vyprovokovaný, mal by to tolerovať, pretože hnev pôsobí nepriaznivo na celé telo. Hnev je produktom kvality vášne, a preto ho ten, kto je na transcendentálnej úrovni, musí vedieť ovládnuť.

Apaiśunam znamená nevyhľadávať chyby druhých alebo ich zbytočne nenapomínať. Nazývať zlodeja zlodejom nie je samozrejme vyhľadávaním chýb alebo ohováraním, no ten, kto chce pokročiť v duchovnom živote, by sa ťažko previnil, keby čestného človeka nazval zlodejom. Človek má byť vždy mierny, hrī, a mal by sa vyvarovať zlých skutkov. Nemal by sa rozčuľovať alebo strácať hlavu, ak mu nevyjde, čo si zaumienil. Ak v niečom neuspel, nesmie prepadať zúfalstvu, ale trpezlivo a odhodlane pokračovať ďalej. To sa nazýva acāpalam alebo pevná odhodlanosť.

Slovo tejas sa vzťahuje na kṣatriyov. Kṣatriya musí byť veľmi silný, aby mohol ochrániť slabých. Nesmie sa vydávať za pacifistu. Ak je násilie opodstatnené, musí ho použiť. No človek, ktorý si dokáže podrobiť nepriateľa, môže v určitých prípadoch druhému odpustiť a prepáčiť menšie priestupky.

Śaucam — čistotnosť znamená nielen čisté telo a myseľ, ale aj čisté spôsoby. To platí najmä pre obchodníkov, aby napríklad neobchodovali na čiernom trhu. Nāti-mānitā — nevyžadovanie pôct, platí najmä pre śūdrov, robotnícku triedu, ktorá je podľa Ved pokladaná za najnižšiu zo štyroch spoločenských tried. Zbytočná prestíž a pocta by im nikdy nemala stúpnuť do hlavy. Mali by zostať vo svojom spoločenskom postavení. Povinnosťou každého śūdru je preukazovať úctu vyšším triedam, aby mohol byť zachovaný spoločenský poriadok.

Všetkých dvadsaťšesť spomenutých vlastností je transcendentálnych a mali by sa rozvíjať v súlade s postavením jednotlivca vo varṇāśramskej spoločnosti. Zmyslom tohoto zriadenia je, aby sa každý jednotlivec v ktorejkoľvek spoločenskej triede a životnom štádiu mohol kultivovaním týchto vlastností napriek nepriaznivým materiálnym podmienkam povýšiť na najvyššiu úroveň transcendentálnej realizácie.

BG 15.20 - BG 16.4