SK/BG 2.29

Revision as of 08:15, 21 August 2017 by RDSevaDas (talk | contribs) (Created page with "B29 <div style="float:left">'''Bhagavad-gītā — taká, aká je - SK/BG 2...")
(diff) ← Older revision | Latest revision (diff) | Newer revision → (diff)
His Divine Grace A.C. Bhaktivedanta Swami Prabhupāda


VERŠ 30

avyaktādīni bhūtāni
vyakta-madhyāni bhārata
avyakta-nidhanāny eva
tatra kā paridevanā

SYNONYMÁ

avyakta-ādīni — na počiatku neprejavené; bhūtāni — všetky, čo sú stvorené; vyakta — prejavené; madhyāni — uprostred; bhārata — ó, Bharatov potomok; avyakta — neprejavené; nidhanāni — po zničení; eva — je to tak; tatra — preto; kā — aké; paridevanā — nariekanie.

PREKLAD

Všetky stvorené bytosti sú na počiatku neprejavené, v prechodnom štádiu sú prejavené a po zničení opäť neprejavené. Prečo teda nariekať, ó, potomok Bharatov?

VÝZNAM

Sú dva druhy filozofov: jedni veria v existenciu duše a druhí nie. Ani jedni však nemajú dôvod nariekať nad mŕtvym telom. Tí, čo nasledujú zásady vedskeho poznania, nazývajú tých, ktorí v existenciu duše neveria, ateistami. Aj keby sme kvôli debate prijali ateistickú filozofiu, ani vtedy by sme nemali dôvod žialiť. Pred stvorením vesmíru sú hmotné elementy neprejavené a duša zatiaľ jestvuje oddelene, nezávisle od nich. Zo subtílneho neprejaveného stavu hmoty sa manifestuje vesmír, podobne ako sa z éteru tvorí vzduch, zo vzduchu oheň, z ohňa voda a z vody zem, z ktorej sa potom toho prejavuje veľa. Zoberme si napríklad mrakodrap, ktorý je postavený zo zložiek zeme. Keď ho zbúrajú, jeho prejavenie zanikne a opäť zostáva v podobe atómov. Zákon o zachovaní energie platí, rozdiel je len v tom, že veci sú niekedy prejavené, a inokedy nie. Ako teda môže byť prejavený, či neprejavený stav príčinou žiaľu? Skutočnosťou je, že v žiadnom prípade, teda ani v neprejavenom stave, nie je nič celkom stratené. Na počiatku i na konci je všetko neprejavené a len medzi týmito dvoma štádiami je všetko prejavené. Z materiálneho hľadiska tu nejde o nejaký podstatný rozdiel.

Keď prijmeme záver vedskych písiem, ako ho nájdeme v Bhagavad-gīte, že hmotné telá sú pominuteľné a časom zanikajú (antavanta ime dehāḥ), zatiaľ čo duša je večná (nityayoktāḥ śarīriṇaḥ), musíme pamätať na to, že telo je ako odev, a že nad zmenou odevu netreba nariekať. Pre večnú dušu je existencia tela ako sen. V spánku sa nám môže snívať, že sa vznášame vo vzduchu alebo sa vezieme ako kráľ v prepychovom kočiari. No len čo sa zobudíme, vidíme, že sa nevznášame vo vzduchu, ani nesedíme v žiadnom koči. Vedska múdrosť poukazuje na pominuteľnosť hmotného tela a na tomto základe odporúča prijať cestu duchovnej realizácie. Jednoducho, nech veríme v existenciu duše, alebo nie, nemáme žiadny dôvod nariekať nad stratou tela.