SK/BG 5.2
VERŠ 2
- श्रीभगवानुवाच ।
- संन्यासः कर्मयोगश्च निःश्रेयसकरावुभौ ।
- तयोस्तु कर्मसंन्यासात्कर्मयोगो विशिष्यते ॥२॥
- śrī-bhagavān uvāca
- sannyāsaḥ karma-yogaś ca
- niḥśreyasa-karāv ubhau
- tayos tu karma-sannyāsāt
- karma-yogo viśiṣyate
SYNONYMÁ
śrī-bhagavān uvāca — Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol; sannyāsaḥ — zrieknutie sa činov; karma-yogaḥ — činnosť s oddanosťou; ca — aj; niḥśreyasa-karau — vedú k ceste oslobodenia; ubhau — obidve; tayoḥ — z týchto dvoch; tu — však; karma-sannyāsāt — v porovnaní s odriekaním plodonosných činností; karma-yogaḥ — činnosť s oddanosťou; viśiṣyate — je lepšia.
PREKLAD
Vznešený riekol: „Zrieknutie sa činnosti i činnosť s oddanosťou vedú k vyslobodeniu. Z týchto dvoch je však oddaná služba lepšia než zrieknutie sa činnosti.
VÝZNAM
Plodonosné činnosti, ktorých cieľom je zmyslový pôžitok, sú príčinou hmotného otroctva. Pokým sa človek zaoberá činnosťami, ktoré sú určené na zväčšenie telesného pohodlia, bude sa určite prevteľovať z tela do tela, a tak neustále žiť v hmotnom zajatí. To je potvrdené v Śrīmad-Bhāgavatame (5.5.4-6):
nūnaṁ pramattaḥ kurute vikarma yad indriya-prītaya āpṛṇoti na sādhu manye yata ātmano ’yam asann api kleśa-da āsa dehaḥ
parābhavas tāvad abodha-jāto yāvan na jijñāsata ātma-tattvam yāvat kriyās tāvad idaṁ mano vai karmātmakaṁ yena śarīra-bandhaḥ
evaṁ manaḥ karma-vaśaṁ prayuṅkte avidyayātmany upadhīyamāne prītir na yāvan mayi vāsudeve na mucyate deha-yogena tāvat
„L̍udia bažia po zmyslovom pôžitku a vôbec nevedia, že terajšie telo, ktoré je plné utrpenia, je výsledkom ich niekdajších ploduchtivých činností. Hoci je toto telo dočasné a pominuteľné, je príčinou mnohého utrpenia. Preto nie je dobré konať pre zmyslový pôžitok. Ak sa človek nezačne zaujímať o svoju pravú totožnosť, jeho život treba považovať za neúspešný. Kým neporozumie svojej skutočnej totožnosti, musí pracovať pre plody svojich činov a uspokojovať zmysly, a kým jeho vedomie lipne na zmyslovom pôžitku, musí prechádzať z jedného tela do druhého. Človek musí vyvinúť lásku a oddane slúžiť Vāsudevovi, Kṛṣṇovi, aj keď je jeho myseľ pripútaná k plodonosným činnostiam a ovplyvnená nevedomosťou. Jedine potom má možnosť vymaniť sa z otroctva hmotnej existencie.“
Preto jñāna (znalosť toho, že človek nie je hmotné telo, ale duša) nestačí na vyslobodenie. Človek musí konať ako duša, lebo inak nemôže uniknúť z hmotného zajatia. Konanie s cieľom uspokojiť Kṛṣṇu však nie je na úrovni plodonosných činností. Keď človek koná s plným poznaním, posilňuje to jeho pokrok v pravom poznaní. Samotné zrieknutie sa plodonosných činností bez vedomia Kṛṣṇu v skutočnosti neočisťuje srdce podmienenej duše. Kým srdce človeka nie je očistené, musí konať s myšlienkou na odmenu. No čin určený pre Kṛṣṇovo potešenie nás automaticky oslobodí od následkov plodonosných činností, takže už nemusíme poklesnúť na hmotnú úroveň. Preto sú činnosti určené na uspokojenie Kṛṣṇu vždy vyššie než odriekanie, ktoré je vždy sprevádzané nebezpečenstvom poklesnutia. Odriekanie bez vedomia Kṛṣṇu je neúplné, čo potvrdzuje Śrīla Rūpa Gosvāmī vo svojom diele Bhakti-rasāmṛta-sindhu (1.2.258):
prāpañcikatayā buddhyā hari-sambandhi-vastunaḥ mumukṣubhiḥ parityāgo vairāgyaṁ phalgu kathyate
„Keď sa ľudia túžiaci po vyslobodení zriekajú vecí spojených s Najvyššou Božskou Osobnosťou, považujúc ich za hmotné, nazýva sa ich odriekanie neúplným.“ Odriekanie je úplné, keď sa koná s vedomím, že všetko, čo jestvuje, patrí Bohu a nikto by sa nemal považovať za majiteľa čohokoľvek. Musíme pochopiť, že v skutočnosti nič nevlastníme. Ako teda môžeme hovoriť o zrieknutí sa? Ten, kto vie, že všetko je Kṛṣṇovým majetkom, si skutočne odrieka. A keďže všetko patrí Kṛṣṇovi, malo by sa všetko použiť v službe Jemu. Tento dokonalý spôsob konania s mysľou uprenou na Kṛṣṇu je oveľa lepší než akákoľvek forma vyumelkovaného odriekania, ktoré podstupujú māyāvādski sannyāsīni.