Aj keď sa Bhagavad-gīta väčšinou číta a publikuje ako samostatné dielo, pôvodne sa objavuje v rozsiahlom staroindickom epose Mahābhārata. Rozprávanie Mahābhāraty siaha až do súčasného veku Kali. Bolo to približne pred 5 000 rokmi, na počiatku veku Kali, keď Śrī Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu Svojmu oddanému priateľovi Arjunovi.
K ich rozhovoru — jednému z najväčších filozofických a náboženských dialógov — došlo vo chvíli, keď sa dve znepriatelené vojská dvoch spriaznených dynastií chystali stretnúť v boji. Na jednej strane stáli synovia Dhṛtarāṣṭrovi, Kuruovci, a na strane druhej ich bratanci, synovia Pāṇḍuovi, Pāṇḍuovci.
Dhṛtarāṣṭra a Pāṇḍu boli bratia. Obidvaja sa narodili v Kuruovskej dynastii pochádzajúcej od kráľa Bharatu, dávneho vládcu zeme, od mena ktorého pochádza aj názov Mahābhārata. Starší brat Dhṛṭarāṣṭra sa narodil slepý, a tak bol trón, ktorý by mu inak patril, pridelený mladšiemu bratovi, Pāṇḍuovi.
Keď Pāṇḍu predčasne zomrel, jeho päť synov — Yudhiṣṭhira, Bhīma, Arjuna, Nakula a Sahadeva — prešlo pod ochranu Dhṛtarāṣṭrovu, ktorý sa tak dočasne ujal kráľovského žezla. Synovia Dhṛtarāṣṭrovi a Pāṇḍuovi vyrastali spoločne. Pod vedením Dronu prenikli do všetkých tajov bojového umenia a od praotca rodu, Bhīṣmu, získali duchovné vedenie.
Dhṛtarāṣṭrovi synovia, najmä najstarší Duryodhana, však Pāṇḍuovcov nenávideli a závideli im. Slepý a neprajnícky Dhṛtarāṣṭra chcel, aby trón zdedili jeho synovia, a Pāṇḍuovcom neprial.
A tak Duryodhana s Dhṛtarāṣṭrovým súhlasom pripravoval záhubu Pāṇḍuovcov. Iba vďaka láskyplnej ochrane Viduru a bratanca Kṛṣṇu sa Pāṇḍuovcom podarilo uniknúť všetkým nástrahám smrti.
Pán Kṛṣṇa nie je obyčajná ľudská bytosť, ale sám Najvyšší Pán, ktorý zostúpil na Zem a hral úlohu princa v kráľovskej dynastii. V tejto úlohe bol teda bratancom Pāṇḍuovej manželky Kuntī (Pṛthy), matky Pāṇḍuovcov. Stál na strane zbožných Pāṇḍuovcov a ako príbuzný i ako večný udržovateľ náboženstva im vždy poskytol ochranu.
Duryodhana nakoniec vyzval Pāṇḍuovcov k hre v kocky, aby ich mohol pripraviť o kráľovský trón. Počas tohoto osudného stretnutia sa Duryodhana so svojimi bratmi zmocnil Draupadī, cudnej a oddanej manželky Pāṇḍuovcov a pred celým zhromaždením princov a kráľov sa ju pokúsil vyzliecť donaha a tak verejne zneuctiť. Kṛṣṇa ju zázračným spôsobom pred zneuctením zachránil, avšak pravidlá prehry prikazovali Pāṇḍuovcom zrieknuť sa kráľovstva a odobrať sa na trinásť rokov do vyhnanstva.
Po návrate z exilu požadovali Pāṇḍuovci naspäť svoje kráľovstvo, avšak Duryodhana ich žiadosť zlostne odmietol. Keď Pāṇḍuovci zmenšili svoju požiadavku a prosili iba o päť dedín, aby mohli slúžiť ľudu (čo bolo ich kṣatriyskou povinnosťou) Duryodhana pyšne odvetil, že im nedá ani taký kúsok zeme, do ktorého by bolo možné zapichnúť hrot ihly.
Aj keď boli Pāṇḍuovci veľmi mierni a trpezliví, zdalo sa, že vojna je neodkladná.
Vládcovia z celého sveta sa pripojili k jednej či druhej strane a Kṛṣṇa sa osobne ujal úlohy posla a odišiel za Duryodhanom, aby dohodol mier. Keď ani tento pokus nevyšiel, vojna bola istá.
Pāṇḍuovci, ľudia vysokých kvalít, vedeli, že Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť, zatiaľ čo bezbožní synovia Dhṛtarāṣṭrovy Jeho postavenie neuznávali. Kṛṣṇa však ponúkol pomoc v boji obidvom stranám. Kṛṣṇa ako Najvyšší Pán sľúbil, že sa boja osobne ako bojovník nezúčastní, ale že jedna strana môže použiť Jeho vojenskú silu a druhá môže využiť Jeho osobnú pomoc. Duryodhana, politický génius, sa rozhodol pre Kṛṣṇovu armádu a Pāṇḍuovci s rovnakým nadšením prijali Kṛṣṇovu osobnú pomoc.
Tak sa Kṛṣṇa stal Arjunovým vozatajom. Bhagavad-gītā začína v tomto okamihu — obidve znepriatelené vojská stoja proti sebe na bojisku a Dhṛtarāṣṭra sa nedočkavo pýta svojho tajomníka Sañjayu: „Čo robia?“ Bitka začína.
Situacia je jasna, preto postacuje k tomuto versu a vykladu iba kratky komentar.
Väčšina autorov predkladajúcich Bhagavad-gītu v angličtine má v obľube odviesť čitateľovu pozornosť od Kṛṣṇovej osobnosti a vytvoriť tak priestor pre svoje vlastné koncepcie a filozofie. História Mahābhāraty sa pokladá za mytológiu a Kṛṣṇa za osobu obdarenú poetickým duchom, schopnú vysloviť idey neznámeho génia, alebo prinajlepšom za významnú historickú osobnosť.
Avšak Kṛṣṇa nie je iba pôvodným autorom Bhagavad-gīty, ale súčasne jej cieľom a podstatou.
Tento preklad sa teda spolu s podrobnými komentármi snaží obrátiť pozornosť čitateľa ku Kṛṣṇovi, namiesto toho, aby Ho pred ním zakrýval. V tom je Bhagavad-gītā — taká, aká je jedinečná. Jej jedinečnosť spočíva tiež v celkovej dôslednosti a zrozumiteľnosti. Keďže rečníkom, ako aj konečným cieľom Gīty je Kṛṣṇa samotný, ide nepochybne o jediný preklad, ktorý toto veľké dielo predkladá v jeho pravom svetle.
-vydavatelia-